Mágia a Strašidelné príbehy..zdroj: www.neuveritelne.szm.sk

BLAIR WITCH

9. června 2011 v 20:30

Fascinujú vás veci medzi nebom a zemou? Potom si nenechajte ujsť nový seriál Magazínu.sk! Predstavíme vám príbehy, ktoré vás nechajú na pochybách, či im veriť alebo nie. Čo je fakt a čo fikcia? Hádajte spolu s nami. V prvej časti si pripomenieme legendárny príbeh čarodejnice z Blair Witch.




Americká dedinka Burkittsville v štáte Maryland je neslávne známa svojou legendou, ktorú vďaka filmu Záhada Blair Witch pozná väčšina filmových fanúšikov a ľudí po celom svete. Film vraj vznikol podľa skutočnej udalosti. Ako to teda všetko bolo?

Najznámejšie legendy o čarodejnici
Strašidelných legiend je viac, no najznámejšie sú dve. Prvá hovorí, že v lese pri Burkittsville žila veľmi dávno čarodejnica, ktorá pre svoje rituály používala krv miestnych detí. Druhá legenda zase hovorí, že v roku 1785 deti z dedinky Blair (predtým sa tak volala dedinka Burkittsville) povedali obyvateľom, že Elly Kedwardová viaceré z nich volá do svojho domu, kde im berie krv.

Rodičom detí sa to samozrejme nepáčilo, a tak Kedwardovú uprostred zimy vyhnali z dediny. O tri roky sa však v dedine začali diať nevysvetliteľné veci. Všetky deti, ktoré boli v dome Kedwardovej záhadne zmizli, no k tomu ešte množstvo ďalších detí. Obyvatelia si mysleli, že dedinu prekliala práve Kedwardová, a tak sa všetci z dedinky Blair zo strachu pred čarodejnicou odsťahovali.

Tajomné Burkittsville
Podľa dobových kroník bola nová dedinka Burkittsville založená v roku 1871 práve na mieste opustenej dedinky Blair, ktorú poslední obyvatelia opustili v roku 1789. Netrvalo však dlho a už v roku 1879 zmizlo prvé dievčatko Eillen Traceová. Podľa niekoľkých svedkov zmizlo dievčatko v potoku Tappy Creek, kde ju stiahla akási neviditeľná ruka. Telo Eillen sa nikdy nenašlo.

Udalosti v dedinke Burkittsville nabrali rýchly spád, pretože opäť začali miznúť deti. Dokonca jeden zo záchrancov, ktorí pátrali po zmiznutom osemročnom chlapcovi Robinovi Weaverovi, sa nevysvetliteľne stratil. Jeho roztrhané telo sa však našlo o tri týždne pri skale Coffin Rock. Nohy a ruky mal zviazané, takže išlo nepochybne o vraždu.

Obyvateľom Burkittsville však ostal rozum stáť v roku 1957, kedy prišiel do miestneho obchodu podivný pustovník Rustin Parr, ktorý žil v lesoch za dedinou, a povedal jednu vetu: "Som konečne hotový". Polícia našla po niekoľkých hodinách pátrania jeho dom, kde bolo v pivnici sedem stratených detských tiel. Všetky boli rituálne zavraždené a zohavené. Polícii pri vypočúvaní povedal, že "musel počúvať ducha starej ženy, ktorý ovláda les okolo jeho domu."



Ako sa o Burkittsville dozvedel celý svet?
Vďaka trom študentom filmovej školy, ktorý v roku 1994 chceli natočiť dokumentárny film o záhadnej blairskej čarodejnici, ako svoju školskú prácu. Študentku Heather Donahueovu, a dvoch študentov Joshua Leonarda a Michaela Williamsa však už po vstúpení do lesa pri dedinke Blair nikto nikdy nevidel. Na jeseň roku 1995 sa však študentom z Marylandskej antropologickej univerzity podarilo nájsť zvláštne artefakty.

Pri vykopávkach v lese pri Burkittsville našli pod základmi starého domu batoh, a v ňom 16 milimetrovú kameru s jedenástimi škatuľami nakrúteného filmu, videokameru Hi-8 s desiatimi kazetami a denník Hetaher Donahueovej. Po dôkladnej analýze sa zistilo, že denník patrí stratenej trojice študentov.

Samotné nájdenie batohu s filmami a kamerami bolo šokujúce, no nikto nevedel vysvetliť, ako sa novodobé artefakty dostali do základov domu, ktorý mal viac ako sto rokov. Neboli totiž vôbec porušené základy, a neboli tam ani stopy po kopaní. Rodičom nezvestných študentov sa vyšetrovanie polície vôbec nepozdávalo, a prípad neukončil ani súd.

V apríli roku 1996 bolo vyšetrovanie ukončené. Rodičia študentov sa však rozhodli predať nakrútený materiál filmovej spoločnosti Haxan Films, aby sa o záhade blairskej čarodejnice, mestečku Burkittsville a ich stratených deťoch dozvedelo, čo najviac ľudí. A tak vznikol film Záhada Blair Witch, ktorí sa na konci 2. tisícročia stal podľa Guinnesovej knihy rekordov najziskovejším filmom všetkých čias. (Až do roku 2002, odkedy drží primát film Moja tučná grécka svadba). Film Záhada Blair Witch stál tvorcov len 22 tisíc dolárov, no zarobili na ňom takmer neuveriteľných 241 miliónov dolárov.

Iste si spomeniete na americký seriál Verte- neverte, ktorý išiel aj v našich komerčných televíziách. Náš magazínový seriál bude niečo podobné, ale v písanej forme. Na konci každého príbehu sa moderátor relácie na jednotlivé príbehy opýtal divákov, či je to fikcia alebo skutočnosť.

Je teda záhada Blair Witch fikcia alebo skutočnosť?
Ak ste odpovedali na otázku, že film je nakrútený podľa autentických záberov troch študentov, nemali ste pravdu. Celý príbeh o blairskej čarodejnici, o troch študentoch, ktorí sa záhadne stratili, o náleze kaziet a videokamier, ale aj o policajnom vyšetrovaní, či výpovediach rodičov, je dokonale vymyslená a naplánovaná show.



Aká bola skutočnosť?
Pre niektorých fanúšikov tohto kultového hororu sa bude zdať pravda naozaj veľmi trpká. Tvorcovia filmu Daniel Myrick a Eduard Sanchéz sa totiž rozhodli nakrútiť neobvyklý film, ktorý diváka dokonale vystraší. Na začiatku filmu sa divák dozvie, že niekto našiel videokazety s poslednými hodinami života troch študentov, ktorý sa pokúsili natočiť dokument o blairskej čarodejnici. Keby tam táto banálna informácia nebola, film by zapadol do zabudnutia, a tvorcovia filmu by možno nezarobili ani tých 22 tisíc dolárov, ktoré do projektu vložili.

Tvorcovia filmu držali pravdu o filme stále v tajnosti až dovtedy, kým projekt dostatočne nezarobil. No poďme ku skutočnej pravde. Sanchéz a Myrick vyšli s pravdou von, keď ich navštívil redaktor záhadologického časopisu Fortean Times Rickard. Redaktorovi sa priznali, že ešte v mladosti sa zaujímali o paranormálne javy a o záhady, ktoré v ľuďoch zanechávali len otázky. Rozhodli sa preto nakrútiť film, ktorý by bol "skutočnou" realitou, ale takou, že divákom na konci filmu budú po tele "chodiť" zimomriavky, a otázok bude viac než dosť. To sa im aj podarilo.

Podľa nich bol film natočený bez scenára, bez nejakého jasného konca. Skontaktovali sa s trojicou mladých ľudí, ktorým povedali o strašidelnom dokumente, na ktorom sa môžu podieľať. Dali im prečítať materiál o čarodejnici z Blair, o všetkom čo sa tam udialo. Nepovedali im však, že celá legenda je fikcia. Dôvod bol jasný - ich herecké vystúpenie vo filme bolo totiž skutočné, nehrali ho.

Tvorcovia filmu poslali trojicu študentov s kamerou do lesa na osem dní, aby tam improvizovali. Neboli však v lese pri mestečku Burkittsville, ale v Seneca State Park v Rockville. Divákom sa síce zdá, že les je hustý a veľký, no opak je pravdou. Pri niektorých záberoch sú vidieť polia, ale aj asfaltová cesta.

Každý deň Sanchéz a Myrick hovorili trojici študentov polohu nového miesta, kde našli ďalšie inštrukcie k nakrúcaniu, ako aj potraviny. Sami tvorcovia počas nakrúcania filmu študentmi vymýšľali, čo do filmu ešte vložiť, a preto ich v noci sami strašili. Hádzali im kamene na stan, púšťali hlasy plačúcich detí z magnetofónu, stavali kôpky z kameňov, a v lese ich čakali ďalšie "strašidelné" výmysly.

Traja mladí herci dokonca vôbec netušili, že v lese narazia na opustený dom, kde celý film skončil tým, že Heather bežala dole do pivnice a spadla jej kamera. Jej krik však nebol herecký výkon, ale bol skutočný, veľmi sa bála. Tvorcovia filmu sa preto rozhodli film ukončiť práve v opustenom dome.

A ako sa hájili Sanchéz a Myrick tým, že oklamali všetkých divákov? "Je to ako pri vystúpení kúzelníka. I ten sa snaží, aby si diváci mysleli, že jeho šikovné triky sú skutočné kúzla. Ľudia chcú uveriť v nadprirodzené javy. Záhady a tajomstvá potrebujú".

Fakty
Ak sa medzi vami ešte nájdu takí, ktorí aj tak neveria, že to je všetko vymyslené, pozrite si ešte raz dôkladne film Záhada Blair Witch, kde nájdete veľa filmárskych chýb. Dom, v ktorom sa to všetko skončilo sa mal nachádzať v strede lesa - mal to byť dom Rustina Parra. Ten však bol vypálený. Prečo je však dome vidieť vypínače, rozvody elektriny a v pivnici obyčajný bojler? Kde bol dom napojený na elektrinu, keď bol v hlbokom lese?

Študenti sa vraj stratili v roku 1994, prečo však všetci traja počúvajú v aute album skupiny Placebo, ktorý vznikol až v roku 1998? Dokonca niektoré potraviny v obchode, kde nakupovali ešte neexistovali.

Film Záhada Blair Witch bola dokonalá mystifikácia. To čo sa podarilo ich tvorcom sa už pravdepodobne nepodarí nikomu. Na úspechu filmu sa zarába aj ďalej, pretože vznikla druhá a už aj tretia časť. Vo filmovom priemysle to tak chodí. Film sa aj napriek všetkému stal kultovým, pretože má stále svojich divákov, ktorí neuverili. Neuverili, že to bolo celé vymyslené.

Mágia

6. dubna 2010 v 10:16

Mágia

qianyu-blue-night

Mágia (z gr. mageia - čarodejníctvo), alebo čarodejníctvo, strigônstvo, bosoráctvo je jedna zo základných foriem osvojovania si sveta človekom, v rámci ktorej človek numinózne a s manipulatívnou snahou prežíva transcendentno. Zvykne sa rozlišovať čierna mágia, biela mágia, vysoká mágia a nízka mágia.
V magickom prístupe k svetu dominuje tendencia manipulovať silou mysle alebo vôle, čiže prostredníctvom zaklínania, modlitieb, amuletov, maskotov a pod. bez toho však, aby sa na začiatku uvádzali do chodu kauzálne série účinkov. Slovo mágia pochádza z Perzie. Mágovia tu boli pôvodne príslušníkmi kňazskej kasty vyznávajúcej Zoroastrovo učenie.
V podstate každý človek je čarodej. Myšlienky, ktoré každú sekundu vysielame z našej mysle do vesmíru, či už v podobe želaní, strachov, alebo vizuálnych obrazov sa spájajú v univerzum a vytvárajú náš osud. Čas medzi vyslaním myšlienky a jej zhmotnením v realitu je individuálny, závislý od energetickej sily jedinca a momentálnych možností univerza. Preto je tento jav z pohľadu vedy ťažko dokázateľný, pretože zhmotnenie myšlienky môže trvať od pár týždňov, rokov až po pár životov. Rozdiel medzi mágom a bežným človekom je ten, že mág si je tohto procesu vedomý, preto sa vedome snaží vyhýbať negatívnym myšlienkam a vedome podporuje pozitívne myšlienky, ktoré odzrkadľujú jeho želanú realitu. Časom začali mágovia rozvíjať rôzne techniky a rituály aby nemuseli viacnásobne opakovať myšlienku želanej reality, ale aby danú myšlienku vytvorili iba raz spôsobom, ktorý zabezpečí jej rýchle splnenie. V podstate cieľom väčšiny magických rituálov je prodstredníctvom vplyvu na podvedomie vytvoriť silný energetický náboj a ten preniesť do vytvorenej myšlienky želanej reality, ktorú chce mág vytvorit.
Medzi techniky mágie patrí napr. evokácia, ivokácia, magnetizácia, materializácia/dematerializácia, iluminácia, astrálne cestovania a pod

Čierna mágia

6. dubna 2010 v 10:14

Čierna mágia

Čierna mágia využíva údajné nadprirodzené schopnosti alebo sily. Je to mágia zasvätená zlu, je použitá na vytváranie zla, na želanie zlého osudu nejakej osobe. Čierna mágia sa praktizuje asi takýmto spôsobom: ľudia idú za človekom - čarodejníkom a žiadajú ho, aby vyslovil nad nejakým človekom príslušnú zariekaciu formulu a želajú mu niečo zlé - kliatbu. Kliatbu možno uskutočniť slovami a myšlienkami. Keď človek prosí o kliatbu, táto prosba - modlitba nesmeruje k Bohu, ale k diablovi. Kliatba je opakom požehnania. Ako sa prejaví čierna mágia na cieľovej osobe ? Osoba môže mať takzvané nočné mory, môže mať vážne zdravotné problémy, môžu sa u nej prejaviť vážne psychické problémy, ktoré ju môžu priviesť až k psychiatrovi. Rovnako môžu byť prekliate aj niektoré miesta - napríklad niekto vám závidí novopostavený rodinný dom a vy môžete mať z neho "peklo" a dôsledok na obyvateľov domu je podobný ako pri kliatbe osoby. Naozaj to znie neuveriteľne, aby v dvadsiatom prvom storočí niekto písal alebo hovoril o čiernej mágii, čarodejníctve, kliatbe. Predpokladám, že na tvári veľa ľudí sa pri prečítaní týchto riadkov vytvorí úsmev. Ale aj ja som pred dvadsiatimi rokmi reagoval rovnako. Dnes už nie. Zjednodušene povedané v materialistickom ponímaní sveta - čierna mágia je prenos silne negatívnej energie na vybranú osobu alebo vybrané miesto (požehnanie naopak sústredenie pozitívnej energie).
Zdroj tu

Výroba woodoo bábky

6. dubna 2010 v 10:12
Teda, nebudem hovoriť o skutočnom voodoo, o padaní do tranzu, podrezávaní hydiny, ukazovaní kosťou a podobných veciach… Naša bábka bude síce "voodoo", ale taká celkom obyčajná, vhodná najmä pre kúzla a rituály sviečkovej mágie.

Bosorácky slovník

6. dubna 2010 v 10:10
Akaša:Piaty element,všudeprítomná duchovná síla prestupuje vesmírom.Je to energia,za ktorej
boli stvorené prvky.

Ako zhypnotizovaná

2. března 2008 v 16:11
Ako zhypnotizovaná

Koncom októbra 1997 som bola vo vysokom stupni gravidity, v polovici novembra som mala porodiť. Jedného večera, keď sa manžel vrátil zo služobnej cesty veľmi unavený, sme si šli ľahnúť skôr. On zaspal hneď, mne sa to podarilo až asi po hodine. Zrazu som sa však v spánku strhla a keď som otvorila oči, uvidela som pri sebe stáť dve vysoké postavy, zahalené do bielych plášťov. Najväčšmi ma však vyľakali ich veľké oválne hlavy s veľkými očami. Postavy sa chvíľu na mňa iba pozerali, potom sa však začali rukami dotýkať môjho tela a niečo rukami robili v oblasti pohlavných orgánov. Nemohla som sa hýbať, kričať, no necítila som ani bolesť. Iba som nehybne ležala, ako zhypnotizovaná. Trvalo to niekoľko minút. Keď skončili, volali ma pohybom rúk, aby som šla s nimi, čo som odmietla. Po ich odchode som hneď zobudila manžela a všetko som mu porozprávala. Neveril mi. Napriek jeho skepse som si pri svetle poprezerala celé telo, no nenašla som si na ňom nijaké škrabance, otlačky alebo rany. V polovici novembra som porodila. Moja bolesť bola veľká, lebo dieťatko sa narodilo mŕtve. O niekoľko dní po pôrode, a opäť to bolo v noci, prišli ku mne tie dve postavy znova. Tentoraz už prešli aj na tú stranu postele, kde spal manžel. Chvíľu sa na neho pozerali, potom sa vrátili ku mne. Neviem si vysvetliť, ako je to možné, no zrazu som sa ocitla vo veľkom zakrytom priestore. Nachádzalo sa v ňom množstvo neznámych prístrojov a rôznych tlačidiel. Uprostred priestoru bolo kreslo a v ňom sedelo malé dieťa. Po chvíli však všetko zmizlo a ja som sa ocitla na svojom lôžku. Na to, čo sa mi v rozpätí tých dvoch mesiacov stalo, nikdy nezabudnem.

UFO a mimozemšťania

2. března 2008 v 16:07
Záhadná noc

Jednej osudnej noci predchádzalo viac zvláštnych udalostí, na ktoré som dodnes nedostala odpoveď. V deviatich rokoch sa mi zjavila Kráľovná Matka Božia. O pár dní som sa v noci zobudila na to, že ležím na chrbte. Pravú ruku mám na hrudníku. V izbe vládne hlboká tma a moja pravá ruka svieti rôznymi farbami. Bola prekrásna, ľahká, teplá, fascinujúca. Zrazu sa dvíha sama od seba a mám pocit, že ak ju rýchlo nechytím, ujde mi. Silou vôle sa mi ju podarí zadržať. A čo to? Pestrofarebné svetlo mi osvietilo aj druhú ruku. Videla som všetky svoje čiastočky. Farebné žily, svaly, cievy, jednoducho všetko. Pomaly si ich opatrne prezerám. Zľakla som sa únosu. Prosím svoje ruky, aby ostali, že ich mám rada. Svetlo bolo stále silnejšie a posvietilo mi na striebornú astrálnu šnúru. Okamžite som vedela, že je to niečo, čomu sa hovorí spojenie s vesmírom. Izba sa celá rozsvietila a potom z ničoho nič ostala tma. A ja som hlboko a pokojne zaspala.
Onedlho po týchto udalostiach som utrpela úraz - hlboké rezné rany - na všetkých prstoch ľavej ruky. Na troch prstoch - malíčku, prostredníku a prstenníku - mám jazvy dodnes. Sú dlhé takmer dva centimetre a sotva milimeter široké. Zahojili sa aj bez zašívania a takmer ešte v ten deň. Lekárka nevychádzala z úžasu. Boli také hlboké, že som si videla svaly a žily. Stratila som veľa krvi. V ten deň mi prvú pomoc dal môj najstarší brat Vilo. Keď mi zastavoval krvácanie, bol chudák bledý ako stena a ja som ostala prvýkrát z neho v šoku. Do tej chvíle som netušila, že aj muži majú strach a nevedela som, že brat neznesie pohľad na krv. Ostáva mi však záhadou, čo sa tej noci vlastne stalo.

Sny

2. března 2008 v 15:59
Ruže

Ticho a dôstojne stoja v zelenej hustej tráve náhrobné kamene na neveľkom židovskom cintoríne v mieste môjho bydliska. V tomto zastrčenom kúte predmestia nebývalo rušno ani pred tridsiatimi rokmi, v čase môjho detstva. A práve tá samota sem lákala nás - osem až desaťročných šarvancov k rôznym detským hrám. K tomuto miestu sa však viaže aj moja nezvyčajná príhoda.
Raz, keď som odtiaľto odchádzal s kamarátmi domov, vzal som si z cintorína kvet - tzv. kamennú ružu. Bola nezvyčajne krásna, nezvyčajne veľká a vyrastala zo spleti hrobov. Opatrne som ju vytrhol zo zeme aj s korienkami a zasadil do predzáhradky, mysliac si, že tým urobím radosť rodičom. Zvyšok prázdninového dňa uplynul pokojne, v podvečer som na starostlivo zaliaty kvietok úplne zabudol. Nezabudnuteľnou sa však pre mňa stala nadchádzajúca noc.
Ako jedináčik som mal v našom peknom dome vlastnú izbu. Keď som si večer ľahol spať, začal sa mi snívať taký desivý sen, ako nikdy predtým. Zobudil som sa spotený a vystrašený. V tom sne ku mne prišla postaršia žena. Oblečená celá v čiernom, obklopená akýmsi šedivým oparom, tvár som jej videl veľmi hmlisto. Predstavila sa, že je pani Hilda a dôrazným hlasom ma žiadala, aby som odniesol ružu naspäť. Presne tam, na to isté miesto, odkiaľ som ju vzal, že ruža mi nepatrí.
Desivé na sne bolo, že sa po mojom opätovnom usnutí opakoval. Po druhý raz bol presne rovnaký. To som už nevydržal a vystrašený utiekol do rodičovskej spálne. Na druhý deň ráno som ružu z predzáhradky vykopal a spolu s kamarátom ju zasadil na pôvodné miesto. Na jednom z najbližších náhrobkov som na svoje nesmierne zdesenie našiel meno pani Hildy. Neprajem nikomu zažiť to, čo som pocítil, keď som ho uvidel.
A ešte malý dodatok. Po rokoch som v istom časopise čítal, že existuje povera, podľa ktorej nik zo živých nesmie vziať a používať predmety nachádzajúce sa na židovskom cintoríne.

Strašidelné miesto

2. března 2008 v 15:53
Hororový dom

Po narodení druhého dieťaťa sme istý čas bývali v cenovo veľmi nevýhodnom podnájme. O nejaký čas sme sa preto sťahovali do ďalšieho. Mali sme veľkú radosť, pretože naším novým domovom, aj keď len vypožičaným, sa mal stať rozľahlý rodinný dom v krásnom horskom prostredí. Nemalo to chybu - do mesta len na skok, a pritom absolútne súkromie. Dom bol síce vlhký a studený, ale príroda navôkol tieto nedostatky vyvažovala. Tešila som sa hlavne na ticho a pokoj, na aké som bola zvyknutá z detstva.
Neviem si presne spomenúť, kedy sa to začalo. V jednu noc som sa zobudila na strašný pocit, že nemôžem dýchať. Najskôr sa mi to stávalo tak raz za mesiaca postupom času čoraz častejšie. Každý takýto zážitok bol pre mňa, ale aj pre moju rodinu, nočnou morou. Z ničoho nič som ostala ležať bez pohybu, nemohla som ani hovoriť, ani dýchať... Akoby zázrakom sa manžel vždy načas zobudil a kriesil ma. Pravdaže som sa nechala riadne vyšetriť v nemocnici a po záchvate sme vždy volali záchranku. Problém bol v tom, že sa mi dosť ťažko vysvetľovalo, ako taký záchvat vyzerá: došiel mi dych a mala som pocit, že ma niečo tlačí do hlbín postele. Nemohla som sa ani pohnúť, ani hláska vydať, zvyčajne som cítila, akoby zo mňa ubúdalo a odchádzala som kamsi mimo svojho tela. Po takomto zážitku som sa musela aj tri dni zotavovať, taká som bola bezvládna a vysilená. Celý život som športovala, takže fyzické vyčerpanie dobre poznám, ale po noci bez dychu som chodila ako bez života. Našťastie prišla jar, slniečko a moje trápenie zahnali deti a každodenný kolobeh. Aj vyšetrenia dopadli dobre a nenaznačovali, že som trpela nejakou záhadnou chorobou. Pľúca i srdce boli v poriadku, a tak som sa upokojila. Až kým nezačala nepochopiteľne vyvádzať moja staršia dcéra...
Mala peknú priestrannú izbu, iba kúsok od našej spálne. Od istého času začala noc čo noc chodiť s hysterickým plačom k nám a tvrdila, že v izbe sa niekto pozerá, ako spí a ona sa na to vždy zobudí! Priznám sa, že som bola nahnevaná, lebo som si v noci nemohla poriadne oddýchnuť. Najprv som sa snažila uchlácholiť ju slovami, že sa jej len niečo zlé prisnilo, ale malá sa nedala. A tak sme do našej neveľkej izby museli vtesnať ešte aj jej postieľku. Dúfala som, že bude konečne pokoj a vôbec som netušila, čo nás čaká. Bol to najhorší zážitok môjho života! Stalo sa to asi pol roka po tom, čo sme sa nasťahovali do toho domu. Ľahli sme si spať a zrazu som sa zobudila. Bolo to čudné prebudenie, mala by som to skôr nazvať iba akýmsi uvedomením si, čo sa deje. Dívala som sa totiž zhora (!) na výjav v spálni. Manžel mnou triasol, posadil ma na posteľ, ale ja som bezvládne padala späť ako handrová bábka. Nedýchala som a oči som mala vytreštené, sklené, pohľad meravý... Cítila som, že sa "strácam" a vtedy som odrazu prišla k sebe, začala som bojovať o kyslík. Niečo mi sedelo na hrudníku a vysávalo zo mňa život. Začala som lapať po vzduchu, muž mi pomáhal buchnátmi do chrbta a plieskal ma po tvári. Cítila som sa ako človek, ktorý sa topí, telo mi zalial zvláštny pokoj... Odmietla som lekára, tentoraz, hoci som mala namále, som sa nevybrala ani do nemocnice. Chcela som len odpočívať. Bola som celkom bezvládna a akoby "prázdna". Začala som trpieť nespavosťou, pretože som sa panicky obávala ďalšieho "záchvatu". Raz večer sme ležali s manželom pritúlení k sebe a dívali sa na strop. Vtom sa luster, zavesený priamo nad našimi hlavami, začal pomaly kolísať, potom čoraz rýchlejšie, až sa divoko rozhojdal zo strany na stranu. Nebolo to žiadne pierko, ale poriadne trojlampové kovové kusisko. Okná i dvere boli riadne zatvorené, nemohol to byť prievan! Chvíľu sme neboli od strachu schopní vyliezť z postele a zasvietiť aspoň nočnú lampu. Až obavy o deti nás vyhnali von, ale tie pokojne spali. No aj tak sme mali nepríjemný pocit, že v dome nie sme sami...
Až po troch rokoch mi manžel prezradil, že nad mojou hlavou vtedy večer videl čierny hustý mrak, ale nechcel ma vyľakať, a tak si to nechal iba pre seba. Ešte aj dnes mi z toho behá mráz po chrbte.
Po zážitku s lustrom sme museli našu situáciu neodkladne riešiť. Najprv sme sa utiekli aspoň k vysväteniu celého domu a do každej izby sme dali medailóny s Pannou Máriou, ktoré dostal muž od známeho farára. Moja stará mama však neoblomne trvala na tom, že ma trápi "Zmora", ktorá ma bude tak dlho oberať o životnú silu, až ma celkom zahubí.
Našťastie sa nám podarilo rýchlo vybaviť pôžičku a kúpiť si vlastný byt. Neviem, ako by sa to inak bolo skončilo... Neskôr sme sa celkom náhodou dozvedeli (neviem, či je to vôbec pravda), že v tom dome predtým žila mladá rodina s rodičmi. Medzi svokrou a zaťom vraj vládli vážne nezhody, a ona neskôr za záhadných okolností umrela. Mladí sa ešte nedokončenej stavby rýchlo zbavili. Keď sme sa odsťahovali, majiteľ hororový dom ihneď predal. Neviem komu, ale v kútiku duše ma pokúša zistiť, či sa novým nájomníkom nevodí tak ako mne. Ktovie! Z celej duše si želám, aby som raz zabudla na zážitky, ktoré ma zlomili a vzali mi pevnú pôdu pod nohami. Ten, kto prežil niečo podobné, mi iste dá za pravdu. Nie som veriaca, do kostola nechodím, a predsa som mala to šťastie či smolu, že som musela čeliť niečomu, čo nepripúšťam.

Klinická smrť

2. března 2008 v 15:46
Klinická smrť
Smrť je koncom života, zánikom všetkých životných funkcií. Z lekárskeho hľadiska je smrť človeka zánikom organizmu ako celku. Rozlišujú sa dve jej fázy:
klinická smrť - je definovaná ako zástava životne dôležitých funkcií organizmu - dýchania a (alebo) činnosti srdca, no v tomto štádiu ešte nedochádza k nezvratnému poškodeniu mozgu. Z tohto štádia sa často resuscitáciou podarí mŕtveho oživiť.

biologická smrť - ako liečebne už nezvratný stav prerušenia srdcovej činnosti, spontánneho dýchania a vymiznutia akejkoľvek aktivity mozgu na elektroencefalograme. Ide o trvalé a so životom nezlučiteľné poškodenie mozgu následkom mechanického poškodenia alebo z nedostatku kyslíka. Je to konečný a nevratný stav.

Nádhera
Keď mi operovali žlčník, niečo ma vytiahlo von z tela a ja som sa ocitla v tmavom a studenom tuneli v sprievode kohosi neznámeho, čo stál za mojím chrbtom. Ten nesmieme dlhý tunel sa končil klenbovitým otvorom. Vychádzala z neho žiara. Chcela som sa k nej čo najskôr dostať. Napokon sa mi to podarilo. Je veľmi ťažké opísať krásu, na akú som sa pozerala. Žiarivé svetlo ma priam fascinovalo, podobne aj neopísateľne krásna záhrada a nádherná obloha. Mala som pocit, že som v raji. V záhrade rástli nádherné palmy, nad nimi som uvidela dieťatko s krídelkami a papagája takých farieb, aké sa v našom pozemskom živote nenachádzajú. Ako som sa tak na tú nádheru pozerala, niekto sama spýtal, či tam chcem ostať. Odvetila som, že áno, súčasne som však myslela aj na svoje deti. V tej istej chvíli som začula hlasy doktorov a sestričiek. Vraveli, že mi treba rýchlo pichnúť injekciu. Jedna sestrička ustavične opakovala: "Pani B., prebuďte sa!"
Neviem, ako som sa dostala späť do tela, no len čo som otvorila oči, začala som nervózne lekárom vravieť, aby ma nechali na pokoji, že tam, odkiaľ som sa pred chvíľou vrátila, mi bolo nesmierne dobre. Na izbe mi neskôr oznámili, že ma budú ešte raz operovať. Pred jej začatím mi lekár povedal, že ma nemôžu uspať injekciou ani narkózou, lebo počas prvej operácie som prekonala klinickú smrť.
Od tohto svojho zážitku veľmi verím v Boha aj v posmrtný život.

Postava s kosou xD

2. března 2008 v 15:38
Postava s kosou

Mytologická postava - personifikácia smrti, ktorá sa vyskytuje v mytológiách rôznych národov. Podoba smrti je opisovaná ako kostra oblečená v čiernom alebo bielom plášti s kosou na pleci.
U dospelých ľudí je možne pri zjavení kostlivca predpokladať určitú sugesciu napríklad pod vplyvom strachu. No existujú aj príbehy detí, ktoré kostlivca videli a v okamihu zjavenia nepredpokladali stretnutie s kostlivcom. Existujú svedectvá ľudí, ktorí pred príchodom kostlivca počuli šramot. A čo reakcia zvierat - napríklad zavýjanie psa ? Naozaj je kostlivec iba postavou z mytológie, iba výplodom ľudskej fantázie?
Svetielkovanie


V detstve som všetok voľný čas trávieval na dedine u starých rodičov, ktorých som mal veľmi rád. Možno aj tento veľmi úzky vzťah zohral úlohu pri zvláštnej udalosti, ktorá sa odohrala po úmrtí starého otca. Znie priam neuveriteľne.
Starý otec mal silnú cukrovku, ku ktorej sa pridali ťažkosti so srdcom. Došlo to až tak ďaleko, že musel ísť do nemocnice. Boli práve prázdniny a ja som opäť prázdninoval u starkých. Keďže starý otec nebol doma, spal som v jeho posteli. V noci ma náhle prebudil nejaký šramot. Akoby dakto chodil po plechovej streche na verande. Posadil som sa na posteli a pozrel smerom k babičke. To, čo som videl pri jej hlave, ma doslova zmrazilo. Stál tam kostlivec a skláňal sa nad ňou. Jednotlivé kosti mu čudesne svetielkovali, postupne sa rozsvecovali a postupne aj zhasínali. Keď po určitom čase zhasli všetky, opäť sa ozval lomoz na streche. Na druhý deň ráno nám z nemocnice telefonovali, že starý otec v noci zomrel.
V našom susedstve bývala stará pani. Keďže sme s ňou dobre vychádzali, zdôverovala sa nám so svojimi starosťami i radosťami. A tak sme sa od nej dozvedeli aj to, že má sestru, ktorá býva sama v inom meste. Keď sa tejto sestre zhoršil zdravotný stav, odcestovala k nej a doopatrovala ju. Po návrate nám prezradila, čo jej sestra sľúbila na smrteľnej posteli. Že ju príde do roka a do dňa zavolať k sebe. Pochopiteľne, vôbec sme neverili, že by sa také čosi mohlo stať.
Rok sa pomaly chýlil ku koncu. Jedného dňa nám starenka porozprávala svoj nočný zážitok. Keď sa okolo polnoci zobudila na šramot, v izbových dverách uvidela svetielkujúcu kostru. Pri pohľade na ňu ostala ako zhypnotizovaná, nemohla sa hýbať. Pohnúť sa mohla až vtedy, keď zhasla, posledná svetielkujúca kostička a celý výjav zmizol. Babička si nočnú príhodu vysvetľovala tak, že ju sestra prišla zavolať na druhý svet. Darmo sme jej to vyhovárali. O týždeň ju odviezli do nemocnice, tam do týždňa skonala. Keď sme potom počítali dni, zistili sme, že zomrela presne rok a deň po smrti svojej sestry